|
|
Leovigildova zahraničná politika Počas celého obdobia občianskej vojny Leovigild vyjednával s Chilperichom I. zo Soissons s úmyslom oženiť svojho druhého syna Rekkareda s Riguntou, dcérou Chilpericha a niet dôvodu domnievať sa, že tieto vyjednávania mali v skutočnosti zabrániť, aby Chilperich pomohol Hermenegildovi. Prvého septembra 584, mesiace po skončení občianskej vojny, prišlo na Chilperichov dvor vizigótske vyslanectvo, aby priviedlo Riguntu až do Hispánie. Pokiaľ ide o Childeberta z Metz, Leovigild s ním asi počas celej občianskej vojny nenadviazal nijaký kontakt. Keď však vojna skončila, obával sa, že by ho mohol Childebert napadnúť, lebo Ingunda, Childebertova sestra, bola odvlečená do byzantskej provincie. Tento odhad sa krátko nato ukázal ako správny, lebo Childebert začal naozaj podnikať kroky proti Leovigildovi, hoci my jeho dôvody nepoznáme. Ak aj vypukla vojna, nebola podmienená z franskej strany náboženskou otázkou, ale len dohodou s Ingundou, ktorej chcel pomôcť. Je zaujímavé, že Childebert v roku 585 vyjednával s konštantínopolskou vládou (čo sa dovtedy zdráhal urobiť, aj napriek tomu, že mu Byzancia zaplatila päťdesiattisíc solidov) a namieril so svojím vojskom do Itálie proti Lombardom, "lebo mu oznámili, že jeho sestra Ingunda bola prevezená do Konštantínopola".
Nie sú jasné vzťahy Leovigilda k burgundskému Merovejovcovi Guntramovi počas vizigótskej občianskej vojny. Je možné, že sa svébsky kráľ Miro snažil podnietiť Guntrama, aby proti Leovigildovi zasiahol. Akonáhle sa Guntram v roku 585 dozvedel o Hermenegildovej a Ingundinej smrti, ihneď poslal svoje oddiely do Septimánie, odkiaľ potom napadli Hispániu. Dve franské vojská potom kadiaľ prechádzali, tadiaľ pustošili oblasti. Namierili do Carcassonne, do ktorej prenikli, ale keď zomrel ich veliteľ, zmocnila sa ich panika a ustúpili späť do Galie. Vizigóti im na ústupe spôsobili pomerne veľké straty. Ďalšie vojsko pustošilo oblasť okolo Nîmes, pálilo úrodu a ničilo vinice a olivovníkove háje, Nîmes sa však nezmocnilo. Mestá boli silno opevnené a dobre zásobené, a preto Frankovia asi tak spustošili vidiek, že sami potom nemali z čoho žiť a zomierali od hladu. Vraj ich straty dosiahli počet piatich tisícov mužov. Vizigótsku obranu riadil Rekkared, pretože Leovigild v tom čase bojoval so Svébmi na severozápade Hispánie. Po odrazení Frankov sa iniciatívy ujal zase Rekkared a obsadil pevnosť nazývanú Baraňou hlavou (dnešný Cabaret), blízko Carcassonne pri Beaucaire (Urgernum), ktorá sa nachádzala v strategickom bode na Rhône, neďaleko od Arles a spustošil dokonca okolie Toulouse. Guntram však odmietol vizigótske požiadavky na zmierenie (586) a Góti pod Rekkaredovým velením preto znova prenikli do franskej Galie.
Svébsky kráľ Miro zomrel v roku 582, po svojom vojenskom fiasku pred Sevillou. Nahradil ho jeho syn Eborich, ktorý s Leovigildom podpísal mier, ale toho o dva roky neskôr zosadil jeho švagor, nový kráľ Audeka. Eboricha poslal do kláštora. Nasledoval príklad Leovigilda a oženil sa s manželkou svojho predchodcu Sisegutiou, potom ako odišiel od Eborichovej sestry. Rovnako napodobňoval Leovigilda a Hermenegilda, keď nechal raziť vlastné mince (s menom v podobe ODIACCA). Leovigild však v roku 585 vpadol do Svébskeho kráľovstva, Audeku zosadil a poslal do kláštora do Pax Iulie (Béja, Portugalsko). V tom čase bránil septimánske hranice Rekkared. V tejto vojne na dvoch frontoch zničil Leovigild lode, ktoré uskutočňovali obchod medzi Galiou a Galéciou, zmocnil sa nákladu a posádky pozabíjal. Zmocnil sa aj svébskeho kráľovského pokladu a začlenil ich kráľovstvo ako šiestu provinciu do svojho kráľovstva (pod názvom Galécia). Na konci roku vypukla v Galícii vzbura, do čela ktorej sa postavil akýsi Malarich, ktorý sa pokúsil prehlásiť kráľom, ale vizigótski generáli ho porazili. Tým sa vlastne skončila nezávislá existencia Svébskeho kráľovstva, ktoré sa stalo súčasťou Vizigótskeho kráľovstva. Leovigild v dobytom kráľovstve ihneď zaviedol ariánstvo ako oficiálne náboženstvo, pretože Svébi boli od čias Teodormira, Mirovho otca, katolíkmi. Biskupi na prvom bragskom koncile 1. mája 561 napadli priscilianizmus a odmietli aj ariánstvo. Keď sa v jni 572 zišiel druhý bragský koncil, malo minimálne päť z dvanástich biskupov, ktorí podpísali zápisy, germánske mená. Ariánska cirkev bola rozbitá a v roku 572 mohol sv. Martin z Bragy povedať, "že s pomocou Kristovej vďaky niet pochýb, že v tejto provincii vládne jednota v správnej viere". Na treťom toledskom koncile sa však zriekli svojho ariánstva štyria biskupi z Galície a podpísali zápisy ako katolíci (Beccila so sídlom v Lugu, Gardingus so sídlom v Tuy, Argiovittus z Oporta a Sunnila z Visea, všetko germánske mená). Ariánstva sa však nezriekli všetci galícijskí biskupi, lebo napríklad bragský metropolita zotrval v ariánskej cirkvi i naďalej. Niet pochybností, že títo štyria biskupi boli menovaní Leovigildom. Ak boli menovaní už predtým, pravdepodobne sa katolicizmu zriekli v roku 585 a opätovne prestúpili na katolícku vieru v roku 589 na toledskom koncile.
Na treťom toledskom koncile tri zo štyroch sídiel, ktorých biskupi sa zriekli ariánstva, zastupovali dvaja biskupi, jedni boli bývalými ariánskymi Svébmi a ďalší Nitigisius z Luga a Neusila z Tuy a Constantius z Oporta (priečilo sa to kanonickému právu, aby mesto malo dvoch biskupov). Títo traja posledne menovaní boli stále katolíkmi, nikdy sa nestali ariánmi. Boli na svojich stolcoch už pred rokom 585 alebo ich tam vymenoval až Rekkared, keď v roku 586 prestúpil na katolicizmus? Vieme, že NItitgisius bol biskupom v Lugu už v roku 572, keď sa zúčastnil druhého bragského koncilu, preto je nutné domnievať sa, že Neusila (Germán) a Constantius zastávali svoje miesta tiež už pred tým, ako krajinu dobyl Leovigild. Je možné, že troch katolíckych biskupov Leovigild v roku 585 zosadil a že ich o dva alebo tri roky neskôr znova vymenoval Rekkred? To je málo pravdepodobné, lebo máme srpávy o tom, že Leovigild nezrušil nijaké katolícke biskupstvo. Aj keď v rou 582 vyhnal z Méridy Masonu, dosadil na jeho miesto Nepopida. V dôsledku toho teda Leovigild po dobytí svébskeho územia v roku 585 nezrušil tamojšiu katolícku organizáciu a biskupstvá, ale len po ich boku vytvoril nové ariánske. Až tu sa však stretol so skutočnými ťažkosťami, lebo musel novým biskupom zabezpečiť sídla a odvody. Tie mohol ukrátiť alebo konfiškovať jedine katolíkom, ktorí ich zase nadobudli konfiškáciami od ariánov po roku 560. Kráľ teda vymenoval v Galícii niekoľko ariánskych biskupov, ale nemal čas dokončiť obrátenie celého obyvateľstva. Niet ani jednej zmienky ohľadom toho, že by Leovigild pre svoje náboženské plány v Galícii používal násilie alebo silu. Kráľ Leovigild zomrel niekedy medzi 12. aprílom a 7. májom roku 586. |
