|
|
Koniec Rekkaredovho panovania Po skončení 3. toledského koncilu napísal Leandrus zo Sevilly pápežovi Gregorovi Veľkému o Rekkaredovej povahe a spomenul aj jeho prestúpenie na katolícku vieru. Tento dopis sa nezachoval, ale Gregorova odpoveď z apríla 591, teda dva roky po koncile a štyri roky po Rekkaredovom osobnom konvertovaní, hovorí o strážení cesty, ktorou sa kráľ vybral. Rekkared sa živo zaujímal o podrobnosti života cirkvi. Napísal preto aj dopis mníchovi Tarrovi,, ktorý bol vyhnaný z kláštora v Cauliane, blízko Méridy, lebo ho obvinili zo vzťahu s prostitútkou. Tarra rázne protestoval a v dopise hovoril o svojej nevine (od smrti svojej ženy nepobozkal v celej Luzitánii ešte ani jednu ženu). Nepoznáme Rekkaredovu odpoveď, ale jeho dopis svedčí o jeho záujme udržať v cirkvi morálku ako aj o záujme o konkrétne prípady. O jeho zbožnosti svedčí aj dar, ktorý poslal (zlatá koruna) svätyni Blaženého Felixa v Gerone, ktorú oveľa neskôr použil jeden uchvatiteľ trónu na svoju korunováciu. Vieme, že niekedy dosadil na vyprázdnené biskupstvá svojich kandidátov, ale nie vždy si vybral tých správnych a povolaných. Biskup Agapius zastupoval Córdobu na 3. toledskom a na 1. sevillskom koncile a zomrel v roku 619. Keďže zo svojej verejnej služby prešiel do čela biskupstva, je pravdepodobné, že jeho menovanie môžeme prisúdiť skôť Rekkaredovi ako Leovigildovi. Keďže nemal cirkevné skúsenosti, jeho neznalosť cirkevnej disciplíny bola taká veľá, že dokonca poveril svojich kňazov vysväcovaním kostolov a zbavil služby a poslal do vyhnanstva Fragitana bez toho, že by sa o tom poradil na provinčnej synode. Biskupi, ktorí sa stretli na 2. sevillskom koncile, sa od neho veľmi tvrdo dištancovali. Samotný Rekkared nenapísal pápežovi až do obdobia medzi rokmi 596 a 599. Je možné, že také dlhé čakanie zapríčinili úzke vzťahy medzi pápežským stolcom a Východorímskou ríšou. Pápežovi hovoril, že mu chcel napísať vtedy, keď prestúpil na katolicizmus, ale množstvo okolností mu v tom zabránilo. Tri roky potom, ako sa obrátil na katolicizmus, poslal do Ríma opátov z niektorých hispánskych kláštorov, ktorí so sebou niesli dary a správu o jeho prestúpení. Mnísi vša stroskotali blízko Marseille a vrátili sa do Hispánie. Rekkared vtedy poslal pápežovi čašu zo zlata s drahokamom prostredníctvom pápežského vyslanca, ktorý sa nachádzal v Málage v byzantskej provincii. Pápež mu odpovedal v auguste roku 599 dlhým dopisom, v ktorom velebil kráľa, že pre vieru získal toľko duší.
V liste spomína zákon, ktorý Rekkared vydal a bol namierený proti židom. Židia sa snažili podplatiť kráľa veľkou peňažnou sumou, aby kráľ zákon stiahol, a pápež s potešením videl, že kráľ sa nenechal podplatiť. Zachoval sa nám text zákona, v ktorom sa zakazovalo ktorémukoľvek židovi kúpiť kresťanského otroka alebo ho prijať ako dar. Ak žid vykonal obriezku kresťanskému otrokovi (mohol robiť čo len chcel so svojimi pohanskými alebo židovskými otrokmi), otrok musel byť prepustený bez náhrady škody pre svojho majiteľa a majiteľ stratil všetky svoje majetku a stal sa kráľovským otrokom. Na 3. toledskom koncile sa biskupi spolu s kráľom dohodli na opatrení, podľa ktorého nemohol mať nijaký žid za manželku kresťanku alebo katolícku milenku. Všetky deti narodené z takéhoto manželstva, museli byť pokrstené. Nijaký žid nemohol kupovať kresťanských otrokov pre vlastné účely a nijaký žid nemohol zastávať verejný úrad, v ktorom by mohol z poverenia svojej moci uložiť trest kresťanovi. Ak bol kresťanský otrok obrezaný židom, otrok bol prepustený na slobodu bez uhradenia škody svojmu dovtedajšiemu majiteľovi. Nič sa však nehovorí o zabavovaní majetku alebo uvrhnutí do otroctva majiteľa, lebo také povinnosti biskupi vo svojej právomoci nemali. Veľká časť Rekkaredových zákonov boli okopírované zákony Alaricha II., hoci biskupi a kráľ neboli takí prísni ako Alarich II., lebo nehovorili o proselitizme ako o hlavnom útoku. Dôvodom mohlo byť, že Alarichove zákony sa vzťahovali iba na Rimanov, zatiaľ čo Rekkaredovými zákonmi sa mali riadiť všetci obyvatelia bez rozdielu, a jeho nový zákon a kánon toledského koncilu platili pre gótske ako i rímske súdy. V jednom liste z mája 597 pápež Gregor hovorí, že vedel o štyroch kresťanoch, ktorí sa dostali zo zajatia (asi z franského) a potom slúžili ako otroci u židov v Narbone. Gregor nehovorí, že by to bolo nezákonné, myslí si, že je to hanobenie, ale dáva iba inštrukcie, aby sa celá záležitosť upravila. Tamojšie vizigótske autority pravdepodobne neurobili nič. O niekoľko rokov neskôr, v roku 612 kráľ Sisebut oznámil, že takmer všetky Rekkaredove zákony sa v praxi neuplatňovali a v roku 633 štvrtý toledský koncil hovoril s nechuťou o biskupoch, kňazoch a laikoch, ktorí často židom pomáhali. Ale hoci Rekkared začal uplatňovať prísne zákony, on sám nebol horlivým prenasledovateľom židovského obyvateľstva. Česť za začatie obrovskej protižidovskej kampane prislúcha zbožnému katolíckemu kráľovi Sisebutovi (612-621). Tolerantnejší ako Rekkared boli napríklad biskupi na narbonskom provinčnom koncile, ktorý sa zišiel v Narbone v novembri 589. Táto synoda, na ktorú prišli biskupi z ôsmych biskupských sídiel v Narbonskej provincii (všetci Rimania), vyhlásila, že židia a ostatní majú počas kresťanskej soboty odpočívať a ten, kto by sa daným zákonom neriadil, bol povinný zaplatiť šesť solidov comesovi civitatis, zatiaľ čo otroci utŕžili sto úderov bičom. Tá istá synoda zakázala židom spievať žalmy na pohrebe svojich mŕtvych pod trestom zaplatenia šiestich uncí v zlate komesovi. Jednako však neexistujú dôkazy, že by kráľ rozhodnutia tejto synody potvrdil, ale postoj biskupov, ktorí sa na nej zúčastnili, bol len predzvesťou toho, čo židov malo čakať v siedmom storočí. Ďalšie provinčné synody, o ktorých máme správy, sa zišli ešte pred Rekkaredovou smrťou v roku 601. Boli to zhromaždenia v kostole Svätého Jeruzalema v Seville v roku 590, v Zaragoze v roku 592, v kostole sv. Apoštolov Petra a Pavla v Tolede v roku 597, v Hueske v roku 598 a v kostole Svätého Kríža v Barcelone v roku 599. Ariánski konvertiti boli poslednou témou hádky v Zaragoze.
Biskupi z Tarragónskej provincie, ktorí sa na ňom zišli, vyhlásili, že každý kňaz alebo diakon, ktorý opusil ariánstvo, by bol vyhnaný, keby sa prišlo nato, že jeho viera bola nečistá alebo že jeho život bol málo cudný. Všetky ariánske relikvie, ktoré by sa našli, mali byť podrobené skúške ohňom biskupmi, v kostoloch ktorých by boli nájdené. Ak niektorý konvertovaný ariánsky biskup vysvätil svoj kostol v mene katolíckej viery bez toho, že by bol sám predtým nanovo vysvätený, kostol musel byť opätovne vysvätený katolíckym biskupom. Na ostatných provinčných konciloch nebolo potrebné zmieňovať sa o ariánskych konvertitoch, pretože sa zväčša zaoberali starým problémom kňazského celibátu. V Barcelone v roku 599 ešte bývalý arián Ugnus podpísal zápisy tamojšieho koncilu za svoj stolec (barcelonský) a Julián a Fruisclus za Tortosu. V Tolede v roku 597 Masona, ktorý bol ešte biskupom v Méride, podpísal koncilové zápisy za tento svoj stolec a ako sa zdá, Mutto z Léridy a Baddo z Iliberridy podpísali ako katolícki biskupi. Všetko to boli Vizigóti. To znamená, že prestúpenie na katolicizmus neprinieslo okamžitý nástup Gótov na vedúce miesta v cirkvi. |
