VIZIGÓTI

dejiny

chronologicky

prierezovo

pramene

kontakt

Sisebut

Novým kráľom sa stal Sisebut. Hneď po nástupe na trón musel čeliť problémom na severe i juhu. Na severe sa vzbúrili Astúrovia, ktorých potlačil generál Rechila (Richila). Ďalší generáli (aj Svintila, nasledujúci vizigótsky kráľ) si podrobili kmeň roccones, ktorí sa skrývali v horách. Je to pravdepodobne ten istý národ Runkónov, proti ktorému bojoval v roku 572 svébsky kráľ Miro. Sisebut sa zase osobne nalodil na loď, aby v roku 613 bojoval proti Baskónom a Kantabrom. To je vlastne aj prvá zmienka, ktorú máme o vizigótskej flotile. Vytvoril ju Sisebut, nevieme však nič bližšie o jej hlavnej úlohe, o jej počte, organizovaní, o jej úspechoch a konci. Je to vlastne aj prvá zmienka o tom, že Vizigóti napadli severné (teda kantábrijské a baskónske) územia z opačnej strany, od mora.

Kráľ osobne velil aj dvom výťazným výpravám proti Byzantíncom na juhu v roku 614 a 615. Už takmer úplne porazil byzantské vojská, ale tretiu výpravu nezačal buď kvôli strachu z následného zabíjania alebo tu zasiahli iné činitele. Je zrejmé, že strata ľudských životov kráľa Sisebuta veľmi zarmucovala. V jednom okamihu, keď jeho vojaci zabíjali byzantských, ho bolo možné počuť, ako kričí: "Prečo musí existovať také zabíjanie v mojom kráľovstve!" Izidor hovorí (bolo to nepochybne kráľovo nezvyčajné správanie), že na slobodu prepustil veľké množstvo oddiely zajatcov. Cítil sa byť mystický vizigótsky vládca, plný apokalyptických obrazov, silno dojatý sásánovským postupom na východe (keď Cosroes II. vstúpil víťazne 5. mája 614 do svätého Jeruzalema) a uveril, že prišla posledná hodina, kedy bolo potrebné, aby kresťania odložili spory a spoločne čelili Antikristovi?

Patricij Carsarius, hlavný správca byzantskej provincie, sa dovolával tejto jeho vlastnosti. V tom období (v roku 615?) napísal kráľovi o zabíjaní, ktoré bolo dôsledkom vojny, a že to bola katolícka krv, ktorá tiekla na oboch stranách, takisto spomenul obrovské množstvo zajatcov. Ako dôkaz dobrej vôle prepustil patricij Caecilia, biskupa z Montielu (Mentesa), ktorý bol dovtedy jeho zajatcom. Kráľ mu odpovedal listom, v ktorom sa zmieňuje o zabíjaní, katastrofách a nešťastí, ktoré spôsobuje vojna. Prostredníctvom svojho splnomocnenca Ansemunda, ktorý patricija navštívil, sa pokúsil vyjednávať mier. Zachovali sa štyri dopisy medzi Caesariom a Sisebutom a z nich si môžeme vytvoriť predstavu o vtedajších diplomatických postupoch. Jazyk týchto dopisov je písaný temným, vyumelkovaným štýlom s mnohými zdvorilosťami.

Mnoho autorov sa zmieňuje o kráľovej zbožnosti. Sisebut dal vystavať kostol sv. Leokádie v Tolede, kde sa potom konali štyri všeobecné koncily hispánskej katolíckej cirkvi. Izidor zo Sevilly mu chcel venovať svoje slávne Etymológie, ktoré boli jedným z najväčších encyklopedických diel európskeho stredoveku. Napokon mu v roku 613 venoval svoje dielo De natura rerum. Sisebut sa veľmi živo zaujímal o cirkevné záležitosti.

Zachoval sa nám jeden Sisebutov dopis, v ktorom napomína Eusebia, biskupa v Tarragone (sídlo provinčnej synody v roku 614), kvôli jeho zanieteniu pre divadlo. Kráľov jazyk je tvrdý, dokonca útočný, ale nepochopiteľne k pokarhaniu pripája priamy príkaz biskupovi, aby menoval nositeľa dopisu biskupom v Barcelone, čo sa kanonickému právu prieči viac ako chodenie do divadla. Caecilius, biskup z Montielu (Mentesa), ktorý bol byzantským zajatcom, sa chcel utiahnuť do kláštora. Keď sa o tom dozvedel Sisebut, prikázal mu, aby sa okamžite dostavil na dvor, kde mu kráľ a niekoľko biskupov malo pripomenúť, aké sú jeho úlohy. Jeho hlboká zbožnosť sa prejavuje v jeho dopise svojmu synovi Teudilovi, ktorý vstúpil do kláštora a v jeho dopise Adauldaldovi (Adaloald), longobardskému kráľovi v Itálii (616-626), ktorým sa ho pokúsil obrátiť na katolicizmus.

Sisebut bol jediným vizigótskym kráľom, ktorý si získal povesť latinského autora. V roku 613 poslal (keď odchádzal na vojenskú výpravu na sever) sv. Izidorovi krásnu báseň o zatmeniach Mesiaca, ktorou možno reagoval na nové výhonky pohanstva, ktoré sa objavili po zatmení Mesiaca v roku 611 a zatmení Slnka v roku 612. Jeho Vita vel passio sancti Desiderii je vynikajúcim hagiografickým dielom a zároveň politickou propagandou, určenou proti jeho nepriateľom v zahraničí. Hrdinom diela je bývalý biskup sv. Dezider z Vienne, ktorého v roku 606/607 popravili Teuderich s Brunechildou, nepriatelia vizigótskych kráľov od začiatku storočia. Sisebut si asi tohto svätca vybral naschvál, aby vo svojom diele mohol opísať zlobu, ktorú učinila Brunechilda a Teuderich.

Počas Sisebutovej vlády sa nekonal nijaký všeobecný cirkevný koncil. Biskupi z Tarragónskej provincie sa zišli v Tarrase (Egara) 13. januára 614 a synode predsedal Eusebius, ten Eusebius, ktorého musel kráľ napomenúť pre jeho záujem o divadlo. Synoda len potvrdila rozhodnutia synody z Huesky o celibáte opátov, duchovných a ostatných kňazov. 

V roku 619 sa zišla druhá provinčná synoda v Bétike v kostole sv. Jeruzalema v Seville a predsedal jej Izidor. Zaoberala sa najmä disciplinárnymi a organizačnými otázkami. Biskupi sa všímali napríklad nedodržiavanie kanonického práva Agapiom, už zomretým biskupom v Córdobe. Na tejto synode bol predvedený akýsi Sýrčan Gregorios, ktorý sa vyhlasoval za biskupa kacírskej sekty acefalov (to bol aj prvý náznak sektárstva odvtedy, ako Vizigóti prestúpili na katolicizmus). Po dlhej rozprave dokázal sv. Izidor Gregoria presvedčiť o jeho pomýlenosti v tých najzákladnejších otázkach a Gregorios bol prijatý do cirkvi, keď uznal, že Kristus má dve podstaty v jednej osobe a že božská prirodzenosť nemôže utrpieť. Nás však zaujíma, že sýrske sektárstvo dokázalo prísť až do Hispánie, na druhý koniec vtedajšieho známenoh sveta. Žiaľ, nepoznáme počet Gregoriových acefalných stúpencov. Tiež je zaujímavé, že taká malá synoda, ktorá sa konala za účasti niekoľkých biskupov v Bétike kdesi na konci sveta bola schopná vypracovať definíciu oboch podstát (aj keď si mýlil a Gregora z Níkaje s Gregorom Naciancenským), ktorá bola vypracovaná tak dobre ako hociktorá iná debata veľkých východných teológov.

Sisebutova kresťanská zbožnosť ho viedla k prehodnotenu postavenia židov v jeho kráľovstve. Zachovali sa nám o tom dve listiny. Jedna je formálny zákon, druhý je dopis adresovný Agapiovi, biskupovi v Martose (Tucci), Caeciliovi, biskupovi v Mentese, Agapiovi, málo ortodoxnému biskupovi z Córdoby a sudcom týchto miest a kňazom a sudcom v Barbi, Aurgi, Esturgi, Iliturgi, Beatii, Tuy, Tutugi, Cabre a Epagre. Všetky sa nachádzali v oblasti dnešnej hornej Andalúzie, kde bolo mnoho židovských komunít. Na druhej strane nám však nie je jasný zmysel tohto odkazovania na určité územie osobitnými zákonmi. Jeho susedstvo s byzantskou hranicou, ktorá bola zakrátko dobytá, nastoľuje otázku, či sa náhodou neobávali, aby sa židovské komunity nepriklonili na stranu Byzantíncov alebo naopak, či tak nechceli zapôsobiť na katolíkov v byzantskej provincii a ukázať im, že Vizigóti sú najhorlivejšími strážcami kresťanstva, ktoré v tom čase na východe napadli Peržania spolu so židmi ako pomocníkmi. Nevedno prečo neskorší kráľ Rekcesvint začlenil tento dopis do svojho zákonníka a pritom na ňom nič nezmenil ani neupravil. Dopis bol napísaný krátko po vydaní spomínaného zákona, ktorý dopĺňa.

Rekkaredove opatrenia proti židom Viterich a Gundemar striktne nedodržiavali a Sisebut to ľutoval. Išlo preňho o veľmi dôležitú otázku, lebo tento zákon vydal asi mesiac alebo dva po svojom nástupe na trón (buď v marci alebo apríli 612, určite však pred 1. júlom). Prvou úlohou tohto zákona bolo čo najrýchlejšie oslobodenie všetkých kresťanských otrokov z rúk židov, rovnako tak aj prepustencov zo židovského patrocinia (Sisebut však v skutočnosti povedal toto: nijaký žid nemôže mať pracovníkov pracujúcich za mzdu/prácu). 

Preto museli židia predať svojich kresťanských otrokov a ich majetky (peculium) kresťanskému kupcovi za rozumnú cenu. Museli ich však predať v blízkosti miesta dovtedajšieho pobytu, aby sa otroci mohli rýchlejšie zorientovať a možno aj preto, aby ich židia naposlali svojim príbuzným do Afriky alebo Galie. Ak otrok nvlastnil nijaký majetok, musel mu nejaký zaobstarať. Taktiež sa mu núkala možnosť prepustiť otroka, ktorý sa tak stal rímskym občanom a musel platiť dane, žid však nemohol byť pánom prepustenca. Fiktívne predaje boli prísne trestané. Tieto nariadenia mali byť splnené pred 1. júlom 612, a ak by bol objavený žid, ktorý by po spomínanom dátume vlastnil kresťanského otroka, kráľovský finančný úrad (kráľovská pokladnica) mu mala skonfiškovať polovicu jeho majetku a otrok mal byť oslobodený. 

Následne sa kráľ zaoberal proselitizmom a zmiešanými manželstvami. V otázke proselitizmu sa Sisebut vrátil k postoju Alaricha II., ktorý Rekkared zjemnil. Podľa tohto nového zákona žid, ktorý by obrátil kresťana na judaizmus, mal byť popravený a jeho majetky mali byť zabavené kráľovským finančným úradom. Ak sa tento konvertit na judaizmus zdráhal opätovne vrátiť k svojej pôvodnej cirkvi, mal byť verejne zbičovaný, ostrihaný a mal sa stať kráľovským otrokom. 

Pokiaľ ide o zmiešané manželstvá, ktoré boli nezákonné, ak sa židovský partner zdráhal vstúpiť do katolíckej cirkvi, on alebo ona mali byť doživotne vyhnaní, ale ak sa tieto osoby obrátili na katolicizmus, mohli si zachovať všetky svoje majetky vrátane otrokov. Otroci narodení z takéhoto manželstva (kresťanstko-židovského) sa automaticky stávali kresťanmi, aj keď si to nepriali. Aj táto časť mala vstúpiť do platnosti pred 1. júlom tohto roku. Kráľ končí zákon strašnou kliatbou na tých panovníkov, ktorí by sa v budúcnosti zdráhali tento zákon plniť. Dokonca o sedemdesiat rokov neskôr si vizigótsky kráľ Ervich živo spomínal na túto kliatbu. Nové zákony sa prakticky snažili zasiahnuť najbohatšie a najvplyvnejšie zložky vizigótskej židovskej komunity, ktorá svojimi darmi a úplatkami marila platnosť skorších Rekkaredovych zákonov. 

Protižidovské opatrenia vizigótskeho panovníka pravdepodobne ovplyvnila neúnosné postavenie východného kresťanstva v dôsledku spolupráce židovských komunít so sásánovským invádorom. Mnohé svedectvá poukazujú na to, ako sa v tomto období popri obnovenom židovskom mesiášstve na miestnej úrovni v celom stredomorskom svete zosilnili tradičné obavy kresťanov pred judaizmom. Mimoriadny dosah v takomto prostredí mohla mať apokalyptická správa o tom, ako Sásánovec Cosroes II. 5. mája 614 dobyl Jeruzalem, pričom mu pomáhali palestínski židia, ktorých invádor ustanovil strážcami svätého mesta, a o znesvätení, ktorého sa Peržan dopustil na uctievanej relikvii Svätého kríža.

Toto by veľmi dobre vysvetľovalo, prečo sa Sisebut okolo roku 616 pokúsil masovo obrátiť židovské obyvateľstvo svojho kráľovstva na katolicizmus. Rovnako si spomeňme, aké dôsledky mohlo mať pre ranostredovekého človeka zatmenie Mesiaca (v roku 611) a Slnka (612). Samotný kráľ ako obetu Bohu poslal svojho milovaného syna Teudilu do kláštora. Nezabúdajme, že v kresťanskej eschatológii zohrávalo významnú úlohu prestúpenie bohovražedného (teda židovského) národa na katolicizmus.

Židov sa rozhodol obrátiť silovými prostriedkami na katolícku vieru bez toho, že by vydal príslušný zákon alebo že by sa poradil na cirkenom koncile. Podrobnosti obracania nepoznáme, ale je nepochybné, že katolícka hierarchia s nimi nesúhlasila. Štvrtý toledský koncil, na ktorom sa Izidor zúčastnil ako najstarší metropolita, zreteľne a rozhodne odsúdil politiku sily, a zmienil sa najmä o tých, ktorí boli násilím obrátení "veľmi nábožným princom Sisebutom". To bola aj jediná príležitosť, keď hispánski biskupi kritizovali protižidovské opatrenia kráľov. To však židovským konvertitom veľmi nepomohlo, lebo po prijatí prvotného krstu, pomazaní krizmou a prijatí Pánovho tela, museli zostať kresťanmi, aby nebol božský človek oklamaný a viera, ktorú prijali, aby nebola považovaná za bezcennú a bez hodnoty. Koncil síce kritizoval Sisebutove kroky, ale po ich uskutočnení s nimi akoby súhlasil.

Mnoho židov emigrovalo do Galie, zdá sa však, že to bolo len malé percento, lebo tieto zbožné zákony jeho nástupca tak striktne nedodržiaval. Možno snáď dokonca samotný kráľ nepraktizoval prenasledovanie počas celého svojho panovania. Izidor hovorí, že hoci boli zákony stále platné, kráľove rozhodnutia boli najtvrdšie iba v prvých rokoch jeho vlády.

To, že všetci biskupi nesúhlasili so Sisebutom neznamená, že voči židom nebrojili. Približne z rovnakého obdobia, z akého pochádzajú protižidovské opatrenia kráľa Sisebuta, máme doložený dopis toledského metropolitu Aurasia adresoveného akémusi Frogovi, grófovi mesta Toleda. Aurasius dokázal obrátiť na kresťanstvo významných židov (Jozefa, rabína Izáka, Nephthali a iných). Levi Samuel, predseda toledskej synagógy (archissynagogus) pred Frogom protestoval, že ich Aurasius oklamal a do istej miery ich prinútil prijať krst. Gróf bol muž činu, nariadil, aby nových konvertitov strážili, až kým nevýjdú z kostola po prvý raz obleční do bielej tuniky ako katechumeni, a keď vychádzali, rozkázal akémusi mužovi, aby konvertitov bil palicou.

Aurasius sa nahneval a grófa pred kostolom verejne exkomunikoval (dopis o tom, ako metropolita Frogu vyobcoval, sa nám zachoval). Neochota Vitericha a Gundemara plniť Rekkaredove zákony proti židom a Frogov čin sú prvými ale nie poslednými svedectvami toho, že katolícke obyvateľstvo jednoliato neposlúchalo opatrenia kráľov proti židom.

Sisebut zomrel vo februári 621 a na tróne ho vystriedal jeho syn Rekkared II. (jeho zbožnosť sa odráža ešte aj v mene jeho syna), ale ten po troch mesiacoch panovania zomrel (alebo bol zavraždený?).